Smrť si často predstavujeme ako rozlúčku, tmu a koniec, no je to skôr cesta bez zhonu, dlho{0}}očakávaný odpočinok.

Život je dlhá prechádzka. Prichádzame s plačom, vyrastáme potácaní, nesieme radosť a únavu, starostlivosť a ľútosť, ponáhľame sa svetom. Milujeme, nenávidíme, lipneme a strácame; znovu a znovu otvárame svoje srdcia, potom ich jemne zatvárame. A smrť je jednoducho okamih, keď zložíme všetky svoje bremená-už žiadne obavy, žiadny nepokoj, žiadne nesplnené túžby, žiadne nevypovedané slová.

Nie je to zánik, ale návrat.

Tak ako listy padajú na zem, potoky sa spájajú s oceánom a oblaky sa menia na jemný dážď, všetky veci majú svoju predurčenú cestu a my tiež. Tie kedysi živé úsmevy, teplo, ktoré zafarbilo roky, nežnosť vrytá do našich sŕdc, odchodom nezmiznú. Existujú len v inej forme: skryté vo vetre, v mesačnom svetle, v každom jemnom okamihu, keď na ne myslíme.

Smrť nie je opakom života, ale jeho súčasťou. Dočasné robí vzácnym, učí nás vážiť si cez rozlúčku a pripomína nám, aby sme hlboko milovali, plne objímali a žili vážne, kým môžeme.

Nemusíme sa báť odísť, pretože to, na čom skutočne záleží, nám čas nikdy nezoberie.

Tí, ktorí odišli, nikdy skutočne neodídu. Práve sa dostali na tichý breh pred nimi a v hĺbke času čakajú na tiché opätovné stretnutie. A my, nesúc svetlo, ktoré za sebou zanechali, pokračujeme v tichej chôdzi po zemi a žijeme dobre-najlepšou odpoveďou na odlúčenie.

Život a smrť sú rytmom prírody, príchod a odchod je osud. Žiadny hluk, žiadny smútok-iba nežnosť, pozerať sa a žehnať.